Wolf dark

Bola raz temná noc, čo znamenalo, že mesiac jasne na oblohe žiaril, že sa svojimi mesačnými lúčmi dotýkal hladiny vody. Les bol tmavý a tichý ako keby tam nik nebol, žiadny život. Starý rodičia zvyčajne svojím deťom a im deťom... vyprávajú rôzne strašidelné príbehy o tmavom lese do ktorého žiaden človek nemôže vstúpiť inak už cesty niet späť.

Vraví sa, že v hlbokom tmavom lese, keď niekto doň vkročí, už sa nikdy nevráti.... zablúdi a naspäť cestu nájsť, nenájde. Podľa niektorých tam straší a žijú tam nebezpečné bytosti, ktoré sa tam ukrývajú.

• Rádio: „Všetkým policajtom, dostavte sa na policajné stredisko!
• Ešte raz. Všetkým policajtom, dostavte sa na policajné stredisko!“

Všetci policajti, ktorí boli na stráži v uliciach, museli ísť na policajné stredisko.

 Medzi tým ako sa policajné autá náhlili, bol neskoro večer von mladý pár s dieťaťom v náručí. Žiaden obyvateľ nechápal, či len turista alebo strážnici od polície. Všetci ľudia vyšli zo svojich príbytkov, niektorí sa kukali cez okno a niektorí cestou kráčali na zástavku.

Asi tak 20 policajtov šlo ako splašených, všetci sa báli, smerovali priamo do zakázaného lesa.

Všetci kukali ,ale báli sa čo len spýtať, neskôr sa mladá žena rozhodla, že sa pôjde pozrieť a zistiť čo sa tam mohlo stať. Bežala tým istým smerom ako šli policajti, len že natrafila vpredu na strážnikov. Náhle bolo počuť silné vlčie vytie, ktoré normálny vlk nevydáva.

Vytie spôsobilo dosť veľa škody, ale to čo videla, sa nedalo uveriť. Vtom prišli ľudia z laboratória a snažili sa toho tvora chytiť, lenže nečakali, že sa to vrúti na jedného z policajtov a roztrhá to. Zákerne svojimi očami, s vytŕčajúcimi zúrivými tesákmi, ktoré boli od krvi a dlhými pazúrmi sa pozeralo na ňu. Nevedelo či má z toho stvorenia žasnúť, alebo mať strach. Nemohla uveriť svojim očiam. §Mýtické stvorenie existuje a ešte koľko toho čo je napísane len v knihách je skutočné?§ Pomyslelo si.

Netvor sa na ňu neustále pozeral ako keby v nej dačo videl. Jeden z výskumného laboratória si ju všimol a všimol si ako sa to stvorenie na ňu pozerá, nechápal tomu, ale mal šancu ho uspať. Nariadil dvom mužom aby prišli k nemu.

„Ako sa voláte?“ Spýtal sa ich.

„Ja Benjamin a on Yu.“ Odpovedal. Pre zmenu sa vedec usmial a odpovedal im.

„Vidíte to dievča?“ Spýtal sa.

„Áno.“ Naraz odpovedali.

„Ty! Ukázal na Yua. „Uspíš to zviera ty! To dievča hneď odvedieš.“ Prikázal im. Oni poslúchli. Kým tam dievča stálo, Yu čakal na to pokým Benjamin odvedie dievča mimo diania.

„Hej! Dievča ty tu nemáš čo robiť!“ Zvýšeným hlasom povedal a chytil ju drsne za ruku.

„Auuuu...!!!“ Skríklo od bolesti.

Zviera, ako videlo, že ju odvážajú niekam preč , rozčúlilo sa a chcelo sa za ňou rozbehnúť, lenže vtom ho zasiahli dva uspávacie šípky. Nakoniec to odviedli a dievča nevedelo kam.

O dva roky neskôr sa mesto zmenilo. Vybudovali sa nové budovy, pribudlo viac obyvateľov a načo sa nezabúda, tak každý nechodí do lesa ktorý je tesne na konci mesta. Jedno mladé dievča, ktoré bolo svedkom toho, čo sa stalo pred niekoľkými rokmi dozadu, vyrástlo v mladú stredoškolskú ženu. Žije v meste Lewenz kde sa to všetko stalo a tak rýchlo sa zmenilo.

-Ráno 07:30.

Hneď zúrivo vtrhla do jej izby matka. Videla ju v posteli a ani sa vôbec nezobudila. Prišla k nej a strhla jej perinu.

„Alison (Elisn), vstávaj! Meškáš do školy!“ Kričala.

Rýchlo vstala z postele a bežala do kúpeľni. Rýchlo si umyla zuby, učesala a bežala do skrine pre veci. Obliekla sa, vzala tašku a bežala do školy. Do školy prišla po zvonení, ale včas keďže učiteľ meškal. Sadla si do lavice a kukala von oknom. Po skončení hodiny za ňou prišla kamarátka.

„Alison! Kde si bola?!“ Spýtala sa jej. Nevnímala ju.

§Toto je hrozný život.§ Pomyslela si a smutne vzdychla. Pozrela sa na Yuen.

„Prepáč, nepočúvala som.

„Aaaach...“ Minúta ticha. „Zaspala si, však? Spýtala sa. Ona len prikývla.  Neskôr si všimla, že sa na ňu pozerá jeden chlapec z triedy. Chvíľku sa naň kukala a potom odvrátila zrak ku oknu.

Potom si Yuen všimla že sa nenápadne červená.

„Alison?! Ty sa červenáš.“ Usmiala sa.

Chlapec sa na ňu stále pozeral, len ona nemala ani štipku záujmu.

§Bože, to dievča je divné ,ale zároveň aj záhadné. Čo si môže len myslieť a v ktorom svete žije?§ Pomyslel si.

Celú prestávku sa na ňu len pozeral a ani sa nepohol. Začala hodina matematiky. Učiteľ im dal  10 minút príklad, kým nezapíše hodinu a chýbajúcich.

„Sakra! Vôbec to neviem.“ Šomrala si popod nos.

Pozrel sa na ňu chlapec a videl, že s tým má problém.

„Pśśśś...t. Ona nič. „Hej ty?!“ Drgol ju.

„Čo robíš?! „Naštvane sa ho spýtala.

„Tu máš. Odpíš si výsledok.“ Usmial sa.

§Prečo mi dáva odpísať svoj príklad?§ Divila sa.

Po skončení hodiny šiel každý domov. Yuen videla že sa Alison ešte  nebalí, tak ostala s ňou. Alison sa stále červenala, ale už čoraz viac.

„Si stále červená. Z čoho?“ Spýtala sa.

Keď chlapec odchádzal z triedy, nenápadne sa naň kukala.

V tom. &Bum!& Yuen ju buchla po ramene.

„Hej???!! Čo je?!“ Vykríkla.

„Je fešák.“ Usmiala sa a podporila ju.

„Prestaň.“ Povedala. „Nie je môj typ a určite má dáke dievča.“ Odpovedala sklamane.

„Sei?? A dievča???? Čosi, však on je čudák, dievča vôbec nemá, ale zato je hrozný fešák.“ Pousmiala sa.

Alison sa postavila a drgla ju. Vzala zošit a šla spolu s ňou z triedy. Tašku si dala do skrini a vzala si len zošit. Neskôr ako zabočili, Yuen zbadala Seia ako sa rozpráva z jednou babou. Šli okolo neho a ani sa nepozrela. Zo školy šli hneď do kaviarne.... tam si dali čaj a koláčik k tomu. Kaviareň sa nachádza tesne v strede mesta.

Z kaviarne sa šli ešte prejsť, pred začiatkom zakázaného lesa ich zastavila jedna starena.

„Čo tu robíte?! Choďte domov, tu to je zakázané chodiť!“ Nahnevane povedala.

„Akoto že tu nemáme čo robiť? Na toto miesto chodím skoro stále a už je tomu dávno, čo sa tu stal ten incident. Už v tom lese nič nie je, posledne toho tvora chytili a čo ja viem už je tomu asi dva roky dozadu čo ho tí ľudia majú. Pochybujem, že ešte žije.“ Naštvane povedala.

„Yuen, prestaň! Poďme, vážne tu nemáme čo robiť.“ Povedala potichu.

„Akoto?! Alison.“ Divila sa.

Nakoniec súhlasila a pomaly odchádzali. ale  tesne predtým, na Alison starena ukázala a povedala:

„Ty! Ty si to dievča o ktorom sa po celom lese rozpráva.“ Strachom sa chvela. „Rýchlo odíďte, nie si tu blízko toho lesa v bezpečí, rýchlo odíď!!“ Nakázala jej.

Nechápavo sa na ňu obidve pozerali.

„Ako to myslíte? že viete, že je to tu nebezpečné? Odkiaľ ju poznáte?“ Spýtala sa Yuen.

„Je to dievča ktoré pred niekoľkými rokmi, bola svedkom toho, čo videla a určite ju to dodnes stále prenasleduje. Také niečo sa nedá zabudnúť.!“ Ako sa oni na seba pozerali. „Musíš rýchlo preč! Nie si v bezpečí, keď zistia že si to ty. Ten človek ktorý na to nezabudol, pôjdu po tebe. Rýchlo zober svoju kamarátku a odíďte!!“ Skríkla.

Yuen chytila od strachu Alison a pomaly odchádzali.

- V lese pozorovali dve bytosti, ako sa starena rozpráva s tými dievčatami. Boli nepokojní, nepočuli vôbec nič, ale nad nimi bol ešte jeden tvor ktorý dával pozor.

„Čo im tá starena rozpráva? Určite niečo o nás! Naštvane jeden z bytostí povedal.“ Postavil sa a chcel výjsť z lesa, v tom zo stromu zoskočil a zastavil ho.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ Nazúrene a s nožom v ruke namiereným jednému pod krkom a mečom druhému tesne k bruchu.

„Tá starena im o nás určite rozpráva!“ Nazúrene povedal.

„A  ty si si tým istý, že o nás niečo hovorí?“ Spýtal sa.

Všetci stíchli, ani slova nepadlo. Videli ako tie dievčatá odchádzajú.

Zložil zbrane, vystrel sa a vyšiel z lesa za tou starenou.

Nešiel rýchlou chôdzou a ani pomalou, ale vznešenou/urodzenou chôdzou ako strážca. Pozdravil sa a spýtal.

„Čo tu tie dievčatá robili a čo si im hovorila?“

„Chlapče starnem. Nebudem už na tomto svete príliš dlho, skôr či neskôr odídem a ľudí pred týmto lesom nik neochráni.“ Povedala.

„To nehovor! Viem, že už veľa času nemáš, ale viem ,že ja ľudí pred týmto lesom ochránim. Nesmú sa dozvedieť, čo v tomto lese je.“ Starostlivo odpovedal.

„Ako chceš ochrániť ľudí? Keď ťa zbadajú, zistia čo si a to potom nebude nik v lese v bezpečí. Ľudia sú divné stvorenia. Zabudol si čo sa stalo pred dvoma rokmi? Určite na ňom robia rôzne pokusy a pozorovania.“

„On si to aj zaslúži! Zabil človeka a v našom lese!“ Zúrivým tónom odpovedal.

„Zaslúži si to, ale nezabúdaj, nie je to tvor pre ľudí a už si to odpykal viac než dosť. To dievča je svedkom toho čo sa stalo a nie je v bezpečí, pôjdu po nej.

„To blonďavé?“ Divil sa.

„Nie. To nie, ale to druhé dievča. Nemôže sa nik dozvedieť, že je to ona, inak ju zabijú.“ Strachovala sa o ňu.

„Neboj, ochránim ju. Dám pozor, aby sa tu neukázala.“ Odpovedal.

Starena sa naň pozrela a videla že sa mierne červená.

„To dievča sa ti zapáčilo, že je to tak?“ Pousmiala sa.

„Nie! Je to človek, ale úprimne aj áno.“ Odpovedal zmätene a ako prišiel, tak i zmizol do hlbokého lesa.

Dievčatá a potom čo ich tá starena vystrašila, šli každá zvlášť domov. Alison nemala ani chuť do jedla, keď prišla domov, dala si sprchu a šla spať. Vo snoch jej stále vŕtali spomienky kedy bola mladá a hlúpa, ktorá sa rozhodla silou-mocou zistiť, čo sa v ten deň stalo a čo uvidela.

Keď vedci vzali to zviera do svojho laboratória niekde v meste pod zemou a robili na ňom rôzne pokusy. Nemohli uveriť, že vidia tak veľkého vlka s dlhými tesákmi a s ostrými pazúrmi. Držali to v tesnom malom prostredí. Vedelo že čo len spraví ho to zasype. Predsa sa pokúšal prebiť von len že, celá miestnosť bola biela a plná nezničiteľného skla. Celé dni, mesiace a roky ho skúmali, čo môže byť.

Neustále sa nejako dobíjal von, čím viac sa snažil tým menej mal síl sa uzdraviť. Ležal a už skoro vôbec nedýchal.

§Musím dačo urobiť, som tu zavretý príliš dlho, už to tu nezvládam. Musím čo najrýchlejšie odísť.§ pomyslel si.

Po chvíli v laboratórií posledný krát vydýchol. Neskôr jeden s ľudí zbadal, že už nedýcha. Tak zavolal na pomoc pár ľudí. Dvaja šli dnu zistiť či vážne nedýcha, ale pravdou bol opak. Otvoril oči a celou rýchlosťou chňapol po krku jedného, čo skúmal či dýcha. Na druhého zúrivo skočil tesne keď sa snažil utiecť. Pomaly a elegantne ako vlk kráčal. Rany ho oslabovali, ale túžba po slobode bola väčšia.

Neskoro večer sa Alison rozhodla isť von. Z toho čo sa stalo, nemohla ďalej spávať. Šla sa prejsť na čerstvý vzduch a vyčistiť si hlavu. Po chvíli sa zem začala z ničoho nič chvieť. Naraz zbadala na oblohe svetlo a šedý dym. Šla sa tam rýchlo pozrieť, tesne pred tím ako začala volať hasičom, zbadala niečo utekať od zničenej budovy smerom do uličky. Bolo to veľké a huňaté. Šla sa pozrieť kde to ušlo, svietila mobilom aby sa nepotkla. Dostala sa do uličky pri smetných košoch.  Keď zažala cúvať, pošmykla sa a spadla. Mobil jej padol do blata, tak si nemala čím svietiť. Zrazu ucítila niečo zvláštne mokre na dlani. Pozrela sa na ňu a nejako sa jej podarilo mobil napraviť, tak aby svietil. Pozrela sa a zbadala krv. Zľakla sa a okamžite sa postavila, neskôr započula zvláštne hrozivé dýchanie. Zistila, že sa nesmie ani len pohnúť. Zviera sa ani nepohlo, pozeralo sa na ňu a čakalo. A ona to isté. Čo len malý pohyb a zabil by ju jednou ranou, čoho si bola ona vedomá a prestala sa báť.

§Prečo čaká a nebojí sa ma?  Mal by som ju roztrhať, ale som veľmi zranený.§ Čakal a čakal. Predsa už bolo neskoro ráno, ale obaja čakali a pozerali sa na seba.

Neskôr stratil záujem a prestal po nej vytŕčať tesáky. Zdala sa byť mu povedomá, ale veľmi si nepamätá, čo ona aj áno. Po chvíli začala pomaly cúvať, on sa horko ťažko postavil, ale nič neurobil. Keď došla za roh, začala bežať domov. Do školy vôbec nešla asi tak týždeň. Rozmýšľala nad tým ako je možné, že znova to stvorenie vidí. Sadla si za stôl a zažala znova kresliť vlkov, spln a iné... Po pár dňoch sa rozhodla ísť do školy, hodina prebehla rýchlo. Cez prestávku sa šla na chodbu kus prevetrať. Yuen šla za ňou.

„Alison, čo sa s tebou deje? Chováš sa divne.“ Začala sa o ňu báť.

Bola duchom neprítomná, ako keby to už nebola ona. Furt sa jej v hlave motala spomienka z minulosti.

„Bojím sa o teba. Týždeň si nebola v škole. Čo sa s tebou deje?“ Spýtala sa jej.

„Neboj sa. Nič mi nie je, len už pár dní sa nemôžem vyspať. Ako tá starena spomenula minulosť.“ Smutne na ňu pozrela.

„Haha... Zasmiala sa nahlas. „Hádam tej starene neveríš? Ona nevie o čom hovorí, vtedy nám bolo štrnásť a to čo sa tam stalo, tam  si určite nebola.“ Upokojovala ju.

„Yuen v tú noc som pri tom bola, videla som to stvorenie stálo a pozeralo sa to na mňa a včera som ho videla zas.

„Ty si bola vonku keď tá budova vybuchla?“ Divne sa spýtala. Prikývla. „Ľudia vraveli, že tam držali toho tvora a ak si ho zbadala ako uteká, tak máš šťastie ,že ťa to nevidelo a neroztrhalo.

„Ja som to videla zblízka. Včera som ho našla a myslím, že je zranený. Smutne vzdychla.

„Čože?? Ty si ho sledovala a neublížil ti?“ Začala sa chvieť.

„Nie, nič sa mi nestalo. Práveže on tam tak stál a pozeral sa na mňa ako pred dvoma rokmi. Odpovedala miernym hlasom.

„To je ako v rozprávke. Kráska a zviera.“ Usmiala sa.

Po prestávke šli znova do triedy, kukla sa smerom na Seia a sadla si do lavice. Keď začal profesor po nej húkať, že nemá domácu úlohu, začala sa triasť a z očí je pomaly začali tiecť slzy. Chcela sa postaviť a odísť, no len ju zastavilo niečo za lavicou. Pozrela sa dozadu a videla Seiho a jeho ruku, ako sa dotýka jej ruky. Do konca hodiny ju to ukľudnilo. Po skončení, Sei sa zdvihol a odišiel, Alison vzala zošit a šla rýchlo za ním. Videla ho o kus ďalej, pri skrinkách opretého. Prišla k nemu a Spýtala sa ho.

„To v triede. Prečo si mi držal ruku?!

„To ti vadilo? Prepáč, ale videl som ako si sa tvárila, tak ma napadlo ,že ťa tým ukľudním. Usmiala sa. „Tí vlci čo kreslíš sú vážne pekný. Pousmial sa.

„Oo? Ďakujem, kreslím ich už od štrnástich.“ 

„Volám sa Sei.“

„Ja, Alison. Sme v jednej triede. Nešiel by si po škole do kaviarne?“ Spýtala sa. Zasmial sa.

„Áno. A ak si si nevšimla, môžeme aj teraz, predsa už na hodinu zvonilo.“ Mrkol jedným okom.

„Ale, ja nemám peniaze. Nechala som ich v triede.“ Zahanbene povedala.

„Nevadí. Pozívam.“ Usmial sa a šli.

Cestou do kaviarne sa rozprávali o sebe a jediné čo Sei chcel vedieť, tak o nej a o jej živote. V kaviarni si sadli ku oknu, aby lepšie videli na mesto.

„Alison?“ Oslovil ju. „ Týždeň si chýbala, čo že ti bolo?“ Spýtal sa.

Ona sa naň usmiala a sklonila zrak.

„Necítila som sa veľmi dobre. Chýbala som ti v škole?“ Usmiala sa.

Chlapec bol červený ako rak. Nevedel čo ma na tú otázku povedať. Srdce mu od stresu a z lásky k nej búšilo.

„No....“ Nemal slov. „A čo ak áno?“ Spýtal sa, čo popri tom sa červenal.

„Nič len...“ Bola chvíľu ticho. „Nemali by sme ísť pomaly do školy?“

„To áno.“ Odpovedal tichým hlasom.

Zaplatil a pomaly šli, Alison ho chytila za ruku a usmiala sa. Pri škole zastavili a chvíľu na seba pozerali. Chlapec s hnedými očami ktoré s tieňovo dotýkali čiernej sa približoval k jej sladkým jemne ružovým perám. Alison sa rozbúšilo srdce, nevedela či to tak chce alebo nie, ale vedela, že niečo k nemu začala cítiť a ako on, tak aj ona sa k nemu pomaly približovala. Sei ju chytil jemne za ruku, perami boli tesne pri sebe kým v škole nezazvonilo a všetci žiaci vychádzali zo školy. Alison a Sei sa rýchlo od seba oddelili. Obaja boli červení, keď šli do triedy, čakala na nich naštvaná Yuen. Videla ako sa Alison drží za ruku so Seiom, ale to ju neodradilo od zlosti k ním. Alison sa nešťastne na ňu pozrela. Vedela, že to bude zlé.

„Yuen! Ja ti to vysvetlím.“ Zúfalo povedala.

„Nemusíš nič vysvetľovať. Viem, že si šla s ním, ale poza školu? To som nečakala... ani ho poriadne nepoznáš. Čo ak by ti niečo urobil?“ Skríkla.

„Nič mi nespravil! A to bolo len raz čo som šla poza školu. Potrebovala som sa aspoň kus odreagovať. Ako si ma minule dotiahla na to miesto a zastavila nás tá starena, tak to mám stále v hlave! Ani neviem z kade vie o tom čo sa stalo pred niekoľkými rokmi. Videla som to stvorenie na vlastné oči! Je to veľké a nie je to ako ostatné zvieratá. Nie je to vôbec vlk, lebo taký vlk čo je väčší než človek tak, taký vôbec neexistuje.“ Začala po nej kričať a slzy jej pomaly tiekli z očí. Uvedomovala si, že to hovorí aj pred Seiom, ale bolo jej to jedno. Triasla sa a nemohla sa už na nohách  viac udržať. Včas, keď padala na zem, ju zachytil Sei, začal sa o ňu báť.

„Alison?!“ Vykríkli naraz keď padala.

„Včera neviem čo sa stalo, ale niečo ma ťahalo neskoro v noci von.“

„Keď ušiel ten Vlkolak?“ Divil sa Sei. Kývla hlavou, ale niečo nehralo.

„Odkiaľ to vieš?“ Spýtala sa.

„Môj otec tam pracuje a včera tomu vlkolakovi, v Latinčine Likantrop... sa mu nejako podarilo ošialiť vedcov a ušiel. Ak si bola v noci vonku, tak si mala šťastie, že ťa neroztrhal, dúfam, že si ho nevyhľadala?“ Spýtal sa.

Ona odvrátila od jeho očí zrak. Pustila ho, postavila sa a držala sa lavice. Pozrela sa naň a povedala.

„J... Ja som ho včera našla a bolo to neskutočné.“ Yuen ju objala.

„Alison, som rada že sa ti nič nestalo.“ Upokojovala ju, ale Sei ju naštvane chytil za ruku a povedal:

„Akoto že si ho našla a ako to, že žiješ?!“

„Pusť ma!“ Vykríkla. Strhla ruku a jednu mu strelila. „Kde ten netvor je? Nepomôže mi to zatajovať! Otec toho vlka hľadá a nič ho nezastaví.“ Upozornil ju.

„Čo mu spravia, keď ho nájdu?!“ Spýtala sa.

„Odchytia ho alebo zabijú.“ Odpovedal.

Začala sa triasť. Rýchlo a bez toho aby niečo povedala, bežala na to miesto kde ho večer našla. Bežala čo najrýchlejšie so slzami v očiach. Nezvládne to, ak sa mu dačo stane. Chce vysvetlenie ktoré žiaden iný človek vysvetliť nedokáže. Keď sa dostala na to miesto. bolo tam viac odpadkov než v noci. Pozerala sa všade, ale namiesto vlka našla muža zraneného, celého od krvi a nahého. Pozrela či dýcha, ale keď sa ho chytila, nebola žiadny známka života. Vzala mobil a začala volať na  políciu.

„Dobrý deň... čo sa stalo?“ Ozvala sa žena v telefóne.

„Dobrý deň, chcela by som nahlásiť....“ V tom ju chytil za ruku a povedal.

„Prosím nevolaj policajtov.“ Strachom sa chvel.

Divila sa že žije, keď pred tím nebolo cítiť, či mu srdce bije a zrazu mu začalo biť.

„Ako to, že žiješ?“ Spýtala sa, zároveň sa aj bála.

„Pomôž mi.... Prosím.“

Kývla hlavou a rýchlo volala Yuen.

„Alison, si v pohode? Kde si?“ Spýtala sa ustrašene.

„To je nadlho. Rýchlo príď ku kaviarni a zober deku, prosím.“

Yuen zmätene súhlasila, zbalila deku a hneď vyštartovala za ňou. Pri kaviarni sa stretli a šli spolu za chlapcom.

„Alison, ale si si vedomá, že je nahý a k tomu od krvi?!“ Skríkla. Nevedela či má žasnúť z toho, že je nahý alebo sa báť či žije. Alison zobrala deku, spolu ho obidve podvihli, zakryli ho dekou a šli domov k Alison.

Rodičia doma neboli, čo bolo šťastie. Rýchlo ho dali na Alisoninu posteľ. Šla do kúpeľne pre lekárničku. V izbe ho pred Yuen odkryla dekou.

„Yuen, choď pre lavór s vodou.“ Poprosila ju.

„Dobre.“

Alison zatiaľ prichystala uteráky... jednu na umytie a druhú na usušenie. Keď doniesla vodu, Yuen nemohla uveriť, že ho ona doma ošetruje.

„Alison zavolám sanitku, to by oni mali robiť a nie ty.“ Povedala.

„Nie, ako by sme im vysvetlili, že ho mám doma a k tomu ho ani nepoznáme.“

Namočila kus uteráku a začala ho jemne okolo rám jemne umývať.  Keď ho umývala,  jemne sa dotýkala jeho tváre. Šticu mu dala nabok z očí.

§Má pekné telo. Vlasy snehovo biele a je príliš mladý. Čo tu v tomto meste robí? Nezdá sa mi to, hádam to nie je....§ Rýchlo si dala facku, nechápala ako ju môže taká hlúposť napadnúť. Po ošetrení ho zakryla perinou a odišla.

„Páči sa ti, však?“ Spýtala sa jej.

„Nie!“ Vykríkla.

„Tak ako si vedela, že bude na tom mieste a takto zranený?“ Spýtala sa.

„Ja neviem, hľadala som toho vlka, ale nebol tam... našla som jeho.“ Odpovedala zmätene.

„ Alison, hádam si nemyslíš, že ten vlk je on?“ Ukázala prstom na jej izbu kde ten chlapec bol.

Alison bola ticho, ani nad tým nechcela premýšľať. Obidve sa zobrali a šli do kuchyne. Dali si kávu, ale stále nemohli prestať myslieť na toho chlapca.

„Čo budeš robiť keď sa uzdraví a hlavne, ako to vysvetlíš rodičom?“

„Rodičia o ňom ani vedieť nebudú, sú na mesiac preč z mesta.“ Upokojovala ju a usmiala sa. Yuen ju objala.

„Poznáme sa od mala. Sme ako sestry, ale čo ak príde tvoj starší brat, jemu to ako vysvetlíš? Tvoji rodičia ťa nenechajú doma bez dozoru a k tomu ten chalan ak si si nevšimla, nemá veci. To sa ťažko bude vysvetľovať, ale ako nahý nie je zlý. Na jeho telo by som sa kukala celé dni.“ Usmiala sa. Alison ju buchla po hlave .

„Nezabúdaj, je tu dočasne. Idem mu kúpiť nejaké veci a pôjdeš so mnou.“ Povedala.

Keď dopili, strhla za ruku Yuen a šli von. Šli okolo cesty, ktorá viedla priamo k lesu. Alison ťahalo sa tam pozrieť, ale to varovanie stareny ju odvrátilo a pokračovala ďalej.